Nasledujúce dni budeme postupne uverejňovať texty zo Svätého Písma a spomienky niektorých prešovčanov na ich začiatky so saleziánmi. Prijmite túto ponuku ako možnosť duchovne sa pripraviť na konsekráciu nášho nového kostola a otvorenie nového strediska v sobotu 4. 12. 2010 o 11:00 hod.

1. deň – Pondelok, 22.11.2010	***	7. deň – Nedeľa, 28.11.2010
2. deň – Utorok, 23.11.2010		8. deň – Utorok, 30.11.2010
3. deň – Streda, 24.11.2010		9. deň – Streda, 1.12.2010
4. deň – Štvrtok, 25.11.2010		10. deň – Štvrtok, 2.12.2010
5. deň – Piatok, 26.11.2010
6. deň – Sobota, 27.11.2010

1. deň – Pondelok, 22.11.2010

Kniha Exodus 19,1–8

V tretí mesiac po odchode Izraelitov z Egypta, v ten istý deň, prišli na Sinajskú púšť. Keď odtiahli z Rafidim, prišli na Sinajskú púšť a utáborili sa na púšti; tam naproti vrchu táboril Izrael. Potom Mojžiš vystúpil k Bohu. Tu Pán na neho zavolal z vrchu: „Toto povieš Jakubovmu domu a zvestuješ Izraelitom: „Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!“ Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom.“ Mojžiš šiel, zvolal starších ľudu a oznámil im všetky slová, ktoré mu prikázal Pán. A ľud jednomyseľne odpovedal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ Potom Mojžiš tlmočil slová ľudu Pánovi.

• kniha Exodus hovorí o vyslobodení Izreala z Egyptského otroctva;
• po tom, ako bol Izrael vyslobodený, zažil prechod cez Červené more, prešiel časť cesty púšťou a Boh sa staral o to, aby mal čo jesť a piť, po tom ako zničil jeho nepriateľov, sa má Izrael zastaviť a pozrieť sa späť na milosti, ktoré dostal, aby mohol kráčať ďalej;
• Boh mu navrhuje uzavrieť zmluvu – rozhodnúť sa uveriť tomu, že Boh ho sprevádza a má ho rád – to je základ viery.

Dominik Baňas

Začalo sa to asi v roku 1992 a to tak, že sme prišli (ja, mamka a bráchovci) na sv. omšu. Nevedeli sme kto-čo, ale celkom sa nám tam zapáčilo. Z rozprávania viem, že často ma volali sadnúť si na ten malý schodík ku oltáru. Potom ma zavolali miništrovať. To bolo pre mňa úplne niečo nové.
Keď som bol straší, vytvorila sa skupinka mladých chalanov miništrantov (ja, Cyril, Dedo, Mišo a Jany Krupovci…) a pod vedením asistenta Joža Beličáka sme sa pripravovali na zloženie miništrantského sľubu. Zloženie sľubu pri sv. omši bol môj prvý väčší duchovný zážitok.
Tak to išlo ďalej. Prvé stretká, stanovačky, mariánske hry, šarkaniády, divadlá… Všetko to bolo pre mňa úžasné. Všetky tieto akcie mi utkveli v pamäti aj kvôli ľuďom, ktorí to všetko pripravovali (saleziáni Vinco Macejko, Paľo Dzivý, Dominik Vinš, Jožko Beličák Laco Harčár…, spolupracovníci a tiež animátori).
Ďalším pre mňa veľmi osobným zážitkom je to, keď som sa „stal“ animátorom. Bolo to asi po 7 – 8 rokoch. Keď ma oslovil Peťo Palušák, veľmi ma to potešilo. Moje prvé stretko, duchovné cvičenia, obnovy, výlety… A nakoniec to najlepšie, čo mi „darovali“ saleziáni, je moja manželka.
Na záver mojich spomienok chcem poďakovať všetkým saleziánom, spolupracovníkom a tiež všetkým animátorom, ktorí ma formovali, za to, že ma naučili byť dobrým kresťanom a tiež dobrým človekom. VĎAKA :-)

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

2. deň – Utorok, 23.11.2010

Sirachova kniha 6,5–17

Milé slovo získava mnohých priateľov a krotí nepriateľov
láskavá reč dobrého človeka rozmnožuje (dobro).
Môžeš mať mnoho takých, čo s tebou nažívajú v pokoji,
ale za poradcu maj jediného z tisícich!
Ak si chceš získať priateľa, získaj si ho pri skúške
a nezdôveruj sa mu ľahko!
Lebo niekto je priateľom za (vhodného) času,
ale neostane ním, keď príde súženie.
Iný priateľ sa zvrhne v nepriateľa
a zasa iný je takým priateľom, čo odhaľuje nenávisť, zvadu a pohanu.
Niektorý priateľ je ti až účastníkom stola,
a predsa nevytrvá pri tebe, keď príde núdza.
Len priateľ, čo verne vytrvá pri tebe, nech ti je rovný
a nech sa slobodne stýka s tvojimi domácimi;
ak sa upokorí pred tebou
a pred tvojou tvárou sa ukryje,
budeš mať svorné a dobré priateľstvo.
Od svojich nepriateľov sa oddeľ
a daj si pozor aj na priateľov!
Verný priateľ je ako mocná pevnosť,
kto takého nájde, nájde si poklad.
Verného priateľa nemožno kúpiť
a hodnota jeho vernosti sa nedá vyvážiť zlatom a striebrom.
Verný priateľ je akoby liek nesmrteľného života
a tí, ktorí sa boja Pána, nájdu ho.
Kto sa bojí Boha, bude mať ozaj pravé priateľstvo,
lebo kto aký je, takého bude mať aj priateľa.

• Sirachova kniha patrí do múdroslovnej časti Sv. Písma,
• to znamená, že ponúka skúsenosti človeka, životnú múdrosť, ktorú ľudia nadobudli počas mnohých storočí,
• táto stať hovorí o priateľstve ako najväčšom poklade pre človeka, ktorý sa ukazuje práve vtedy, keď je človek v skúške.

Ľudka Straková

RODINA- obrovský dar! Prvé úžasné pocity som z rodiny prežívala ako dieťa, najviac mi ostali v mysli spomienky na Vianoce, na letné prázdniny, a… možno to bude znieť čudne, ale aj na to, keď som bola chorá a väčšinou mama so mnou maródovala. Vtedy som si mohla vychutnať jej prítomnosť naplno. Vidíte, najkrajšie chvíle môjho detstva boli buď prázdniny, alebo marodka:)
Obklopoval ma určitý počet príbuzných, s ktorými som tvorila rodinu. Rodinu, ktorá má spoločné bývanie, priezvisko, dedka a babku a pod.
V mojich 15– tich rokoch som však zažila niečo neobyčajné a pre mňa vtedy zvláštne. Dobrý Boh mi dal spoznať aj inú rodinu – tú duchovnú, ktorú mám dodnes, a ktorá sa stále rozrastá o ďalších a ďalších členov. Bohatstvo tejto rodiny je skryté v tom, že mi prináša poznanie, že títo ľudia uznávajú a žijú pravé hodnoty, že mám pri nich pocit, že sme z toho istého cesta, že priateľstvá, ktoré trvajú roky, sú poprepletané úprimnosťou, radosťou, modlitbou, a nezaplatiteľnými zážitkami, ktoré neponúka žiaden hypermarket.
Zažila som chvíle, keď mi bolo ťažko, keď som nevedela ako ďalej, keď som mala pred sebou nejaké vážne rozhodnutie, a vtedy som mohla poprosiť o modlitbu kohokoľvek bez toho, aby som musela vysvetľovať, o čo ide.
Spolupatričnosť v tejto duchovnej-saleziánskej rodine som pocítila na vlastnej koži už neraz a v rôznych oblastiach. Je pre mňa vzácnosťou, že mám túto veľkú rodinu a často sa v živote zastavím a opýtam: „Kým by som bola dnes, keby tejto rodiny v mojom živote nebolo?“ V akej pravde by som žila? Aké by bolo naše manželstvo? Kde by chodili do tábora naše deti? Akých by mali kamarátov ? atď.
Ak sa ma niekto opýta: „Vy ste s nimi nejaká rodina?“ , tak odpoviem: „Áno, všetci sme jedna VEĽKÁ RODINA!“

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

3. deň – streda, 24.11.2010

Sirachova kniha 30, 1–13

Kto si miluje syna, často používa aj tresty,
aby sa nakoniec radoval a nemusel ohmatávať brány blížnych.
Kto si vyučuje syna, dožije sa na ňom chvály
a môže sa ním honosiť v kruhu svojich domácich.
Kto si vyučuje syna, do žiarlivosti uvádza nepriateľa,
ale v kruhu priateľov sa ním môže chváliť.
Ak mu aj umrie otec, akoby nebol mŕtvy:
lebo podobného (syna) zanecháva po sebe.
Keď ho vidí za života, raduje sa z neho,
pri svojom skone sa nezarmucuje,
ani pred nepriateľmi sa nemá čo hanbiť pre neho.
Lebo svojmu rodu zanecháva obrancu proti nepriateľom
a priateľom vďačného odplatiteľa.
Za maznanie synov bude si viazať rany
a pri každom slove sa mu znepokojí srdce.
Nekrotený kôň je nepoddajný,
voľkaný syn bude bez rozvahy, náhly.
Maznaj sa so synom a naženie ti strachu,
pohrávaj sa s ním a zarmúti ťa.
Nesmej sa mu, by si to neľutoval,
aby ti nakoniec nestŕpli aj zuby.
Nepovoľuj mu mnoho za mladi
a nenechaj jeho myseľ bez povšimnutia!
Ohýbaj ho ešte v mladosti,
trestaj, kde neškodí, kým je mladý,
aby nezostal tvrdohlavý a nevzoprel sa ti,
mal by si žalosť na duši.
Vyučuj si syna a zapracúvaj ho,
aby si nenarazil na jeho neslušnosť.

• táto časť Sirachovej knihy hovorí o výchove syna
• v duchu starozákonné múdroslovnej literatúr sa odporúča otcovi prísna výchova syna, aby sa mohol tešiť z jeho dospelosti
• chce to stráviť so synom veľa času, byť trpezlivý, posúvať ho stále ďalej a vedieť čakať na výsledky výchovy

Peťo Babinčák

Keď si spomínam na staré oratko, vybaví sa mi najmä zima a kolotoč. Proti zime sme bojovali biologickými zbraňami – bolo nás veľa a teplo sme nadýchali. A kolotoč bol taký masový ping-pong, ktorý hralo zvyčajne tak 30 ľudí (rekord bol okolo 60). Vec, ktorá sa mi páčila asi najviac, však bola neustála asistencia. V prvých rokoch oratória bývalo u saleziánov stále aspoň 6–7 kandidátov, ktorých bolo vždy plné oratko a vymýšľali rôzne akcie a starali sa o decká, ktoré sa potulovali v priestoroch sdb.

Na omšiach hral na klávesoch Jožko Motýľ (salezián – v tom čase kandidát), a ak sa dobre pamätám, mali sme tam niečo ako chlapčenský zbor, ktorý sa snažil aj spievať z takých modrých spevníkov (jeden som minule videl povaľovať sa po sakristii). Omše sme mali o 15:05 (tento neštandardný začiatok vymysleli ľudia v ankete, lebo takto im najlepšie chodilo MHD, aby to zo sídlisk stíhali) a oratko bolo i pred omši – čiže doma nás v tom čase rodičia veľmi nevideli :-)

Pre mňa však v tom čase boli najdôležitejšie stretká. Mne ako mladému chalanovi dali to, čo som v tom čase potreboval. Dobrú partiu kamarátov, priestor na bezpečné vyblbnutie sa (a blbli sme riadne) a naučili ma základom duchovného života.

Mali sme veľkú výhodu v tom, že to všetko bolo nové a zaujímavé. V tom čase takúto službu mladým prakticky nikto neponúkal, Cirkev sa len učila žiť v slobode a približovať sa mladým ľuďom, boli sme plní nadšenia zo všetkého, v telke nič moc nešlo a tak sme trávili všetok čas, ktorý sa dal, u saleziánov.

Snáď len jediné negatívum bolo v tom, že sa saleziáni venovali skoro výlučne chlapcom a asi jediná spoločná mixovaná aktivita bol mládežnícky zbor. Neskôr to malo ale také pekné čaro obchádzať prísne pohľady strážkyň poriadku v radoch Laury (oni sa venovali v oddelených priestoroch dievčatám) pri neobratných pokusoch o rozprávanie s dievčatami.

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

4. deň – štvrtok, 25.11.2010

Žalm 128

Blažený každý, čo sa bojí Pána
a kráča po jeho cestách.

Budeš jesť z práce svojich rúk;
budeš šťastný a budeš sa mať dobre.
Tvoja manželka je ako plodonosný vinič
vnútri tvojho domu.
Tvoji synovia sú ako mládniky olivy
okolo tvojho stola.

Veru, tak bude požehnaný muž,
ktorý sa bojí Pána.
Nech ťa žehná Pán zo Siona,
aby si videl šťastie Jeruzalema
po všetky dni svojho života,
aby si videl synov svojich synov.
Pokoj nad Izraelom!

• 128. Žalm – ako mnoho iných – hovorí o tom, ako sa Boh stane požehnaním pre človeka, ktorý sa ho bojí
• Boh nesľubuje lacné šťastie bez prekážok a krížov, ale sľubuje pokoj, ktorý bude mať v srdci každý človek, ktorý ho vo svojom živote bude hľadať a nasledovať
• „Shalom“ – vnútorná vyrovnanosť, pokoj, zrelosť, šťastie – je najväčšou túžbou každého človeka, ktorý verí Bohu

Vlado Maňkoš

Staré stredisko na Metodovej otvorili, keď som mal 13, možno 14 rokov. Prešli časy skrývania sa po bytoch a konečne sme sa mohli stretávať, kde sme chceli. Dole bola kaplnka a oratko a hore miestnosti na stretká a klauzúra. V oratku bol pingpongový stôl a staré stoly na kalčeto. Štyri dni v týždni, okrem pondelka, sme trávili na stredisku. Keď sa mi chcelo ráno vstávať, tak som stihol na „sedmičku“, rannú svätú omšu, potom do školy, cez veľkú prestávku alebo voľnú hodinu do oratka zahrať ping-pong, veď zo školy to bolo iba na skok… Po škole zase do oratka na „trojku“, keď som ráno nevstal, čo sa stávalo často, a tam buď stretko, alebo hry až do večera.
Najlepšie boli pingpongové kolotoče, keď hrali stretká proti sebe, dvadsať ľudí okolo stola, tlačenica neskutočná a kto získal najviac zlatiek, bol šefo… alebo sme zložili stôl a hrali sme v herni futbal s teniskou traja na troch, ale to len raz, bo sme rozbili okno… Keď sme boli starší, animátori, večer sme mohli ísť aj na klauzúru, dačo zjesť a vypiť, pokecať, no dobre bolo…

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

5. deň – Piatok, 26.11.2010

Z Matúšovho evanjelia 6,25–34

Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?“ alebo: „Čo budeme piť?“ alebo: „Čo si oblečieme?“! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.

• v 6. kapitole evanjelista Matúš podáva niekoľko Ježišových výrokov, ktoré sa týkajú nášho každodenného života a Božieho kráľovstva, ktoré máme hľadať v prvom rade
• v tejto stati nás upozorňuje, aby sme sa nebáli, že Boh sa o nás ako o synov postará
• v saleziánskej rodine máme skúsenosť, že je tu veľa ľudí, ktorým ide o dobro veci
• a tak, aj keď nie sú peniaze, je veľa ľudí, ktorí sú ochotní obetovať svoj čas, pozháňajú potrebný materiál, vybavia niečo, čo pomôže
• tak to bolo aj s oltárom na Metodovej…

Jožko Majirský

Kaplnka potrebuje obetný stôl, kde sa koná najdôležitejšia vec – na svätej omši. Aj u nás na Metodovej, keď sa po „nežnej revolúcii“ pripravovalo saleziánske stredisko, bol potebný obetný stôl. Vzišla myšlienka v hlave Mariána S., že obetný stôl bude kovový. Dalo sa to na výkres a lós padol na mňa vyrobiť ho. Jožko Mihok prišiel k nám a postavil ma pred hotovú vec. A ja ako spolupracovník som to prijal, že sa ho pokúsim pozvárať, poohýbať, pozakružovať. Najdôležitejšie však bolo vybaviť to vo firme. Nakoniec to dobre dopadlo. Z vedenia podniku nikto nechodil do kostola. Súhlasili, ale po pracovnej dobe. A začala robota po večeroch, väčšinou sám, občas mi pomáhal môj syn Jožko. Zháňanie materiálu – rošt zabezpečil Jožko Sarnecký (+) z panelární. V dielni sme mali montážnu jamu, ktorá sa neužívala, vždy po práci som výrobok schoval. Keď som už bol skoro hotový, Marián sa prišiel pozrieť, či je to v poriadku. Niektoré nerovnosti sa nepáčili ani mne, ale Marián ma ubezpečil, že v celom obetnom stole budú kvety, konštrukciu nebude vidno. Bol spokojný! Najviac starostí bolo s oblúkom nad krížom. Keď bolo všetko urobené, nastala montáž. Po nej sa stôl triasol už na dotyk. Bolo treba ešte výstuhy a už len všetko skrutkovať, dať to do poriadku. Celkové ukončenie práce bolo nakoniec potešujúce. Faktúra bola okolo 1500 Sk. Bol som vedeniu za to vďačný. A bol som vtedy mladý, plný energie – chvála Bohu :)

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

6. deň – Sobota, 27.11.2010

Z Jánovho evanjelia 1,35–39

V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?"
Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“
Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.

• v prvej kapitole evanjelia sv. Jána vidíme Jána krstiteľa, ktorý ukazuje na Toho, ktorý je Boží Baránok = Spasiteľ sveta
• od tej chvíle Jánovi učeníci išli za Ježišom
• každý potrebuje niekoho, kto mu ukáže smer za Ježišom, privedie nás do dobrej partie, nasmeruje nás na dobrú cestu
• potom sa na nás Ježiš obráti a spýta sa, čo vlastne hľadáme
• ak odpovieme, že s Ním chceme žiť, pozve nás, aby sme išli tou istou cestou ako On
• len vtedy Ho pochopíme, len vtedy Mu uveríme

Milena Horváthová (1. diel)

Premýšľala som ako asi začnem písať svoje spomienky, ale lepšie ako obrovitánske ĎAKUJEM nie je. Mala som tak asi 13 a môj život a myslenie bolo do značnej miery ovplyvňované hormónmi, ktoré práve prebúdzali „dospelosť“. Cítila som sa riadne nepochopená, nedocenená a všetko, čo bolo ako „normálny život“, bolo pre mňa nepodstatné a odporné… Mala som super kamošov, ktorí ma naučili všetko, čo som potrebovala. Ako si správne zapáliť a potiahnuť, kedy a ktoré vulgarizmy najlepšie použiť, ako sa bezpečne a nenápadne vytratiť z kostola… Myslela som, že je to fajn, veselo a hriešne, stále viac a viac. A stále viac a viac som bola nešťastná a smutná. Až zrazu ma môj starší brat zobral na taký športový deň – Mariánske hry, ktoré organizovali – kto iní ako Saleziáni.
To Vám bola pecka. Najprv som pozerala na všetko a na všetkých, akoby som bola z iného sveta a tento nový sa mi začal veľmi páčiť. Veľká kopa mladých ľudí natrieskaných v starom autobuse sa vezie niekam a všetci sa veľmi veselo a smiešne bavia a rehocú, neustále rozprávajú a hlavne chodia ku mne a zoznamujú a zoznamujú… Človek sa tam cítil ako „ktosi“. A ten smiech… To bolo ako magnet, keď raz začneš, nemôžeš prestať. Určite nie, s týmito ľuďmi nie. Každý, teda skoro každý mal nejakú prezývku a čo bolo zvláštne, boli tam aj kňazi, všetci ich oslovovali menom, ako svojho kamoša, pecka. Celý deň bolo kopec zábavy, športu a čistoty, duchovnej čistoty. Toto sa mi naozaj veľmi páčilo. A začal môj nový život.
Bracho machroval, totiž on už dlho navštevoval „spolok veselých“, a tak ma vzal na R-ko. Hm, nejak zabudol povedať, čo tam presne bude. Moja nová kamoška na mňa už čakala, tak sme sa usadili a začalo… Čo to??? Veď oni sa modlia po jednom? Bisťu, veď to je prúser, nohy mi stŕpli, červeň zafarbila aj ponožky a srdce skoro vyskočilo do očných jamiek, kde by mi oči v jeho rytme vyskakovali a vracali sa späť. Prehĺtala som a keď prišiel rad na mňa, už som nedýchala. A to iba jeden Zdravas… Potom to bolo horšie, vyšlo aj Otčenáš, Verím, ba dokonca povedať aj tajomstvá ruženca…
Po R-ku sa v herni hral perfektný stolný tenis. Okolo jedného stola sa točilo asi 30 ľudí, ktorí spolu hrali a vyhadzovali sa až po posledných dvoch, ktorí už poriadne mastili, no a potom znova to isté asi do 21:30, tak už sme utekali na bus a domov. Síce okrem stolného tenisu som prešla do tajov kalčeta (neviem ako sa to píše) a mojou učiteľkou bola Zuzana, bola perfektná, no a ja som bola dobrá žiačka. Takže sme mastili aj proti chalanom. No a samozrejme dlhočízne pokeci na lavičkách a smiech, ten skutočný smiech.
Postupne som začala chodiť na omše, najprv na nedeľné ranné o 7:00, kde stále hrali na gitare Pekly a brácho a my sme spievali jak o dušu. A tie omše boli živé, veselé a kaplnka bola plná mladých ľudí – kamarátov. Všimla som si ich zvyk, pri Otčenáši, si zložili ruky a mne sa to zapáčilo. Taktiež si tam každý zakladal ruky za chrbát a to sa stalo aj mojím zvykom. Po istom čase som bola na omši u nás vo farnosti a nejak spontánne som tento zvyk urobila aj u nás. A v tom zo stoličky vyletela tetuška jak raketa a tresk po rukách. S nástupom na strednú školu som už konečne mohla chodiť aj na ranné omše cez týždeň. Znova to bola kopa kamarátov, ktorá spolu začala nový deň 20 minútovou omšou, ešte rýchlo stolný tenis aspoň partičku, kalčeto a nejaký pokec a rýchly presun do školy.
Raz do mesiaca sme mali poklonu, kde sme všetci kľačali a spievali a celá poklona sa niesla akoby v troch častiach – vďaky, chvály a prosby, kde sa pripájali skoro všetci zúčastnení. Niekedy bola oživená obrázkami z projektoru, inokedy príbehom. Úžasný čas.
Na Veľkú noc sme sa pripravovali nácvikom zboru. Poskladali sme kapelu a pozbierali všetko a všetkých, čo vedeli spievať. To bola, myslím, prvá skupina, nové piesne, ktoré sa spievajú doteraz, vždy si na to spomeniem, keď ich počujem. Vystriedalo sa dosť kňazov a asistentov, ale favorit bol Jojo, Vinco, Paľo a Milan Ballo. Jeho kázeň bola ako balzam pre všetkých, aj tých, ktorí sa chcú zasmiať alebo chcú počuť múdre slovo pre dušu.
K hrobu sme chodili kľačať asi po pol hodine alebo viac? Viem, že to bolo dosť na vyhladované žalúdky, ale ten pocit… V sobotu večer obrady prebehli na počudovanie rovnako a potom AGAPE… Hm, pochúťka, tety spolupracovníčky podonášali a hostili. V nedeľu večer sme mali cestu svetla na Bikoši, so sviečkami a spevom v sprievode Peklyho gitary. V pondelok bolo veselo a mokro. Hneď po omši začali padať z horných okien sáčky naplnené vodou. Koho zasiahli, bol totálne mokrý, ale totálne a v šoku. Tak sme išli na výlet, najlepšie boli skratky Paľa Dzivého. Ozaj skratky haha. Cesta trvala pri všetkej úcte aspoň raz tak dlho ako po normálnej ceste.
Najsilnejšiu spomienku mám na moje prvé duchovné cviká, mala som asi 16, cviká sme mali čisto dievčenské s Milanom Ficíkom. Vždy, keď prišla reč na prvé cviká mojich blízkych kamarátov, tak som bola prekvapená ako o nich a o svojej spovedi každý z nich hovorí. Každý akoby zažil čas premenenia alebo blízky dotyk Boha, hm, ale kto nezažije, neuverí. Tak to bolo aj so mnou. Išla som, lebo už bol „čas“. Skoro všetci už boli, tak som teda išla aj ja, ale nie práve s najlepším pocitom. Však to bude aspoň výlet. Pomyslela som si. Najprv ma zaskočilo to ticho a pokoj, ten bol spočiatku ako rušivý element mojej bytosti, ale postupne sa to menilo, ten pokoj a ticho sa stali tým základom pre rozhovor s Bohom. Prednášky – to bola pecka, myslela som si, že žijem dobre a poslušne :) a v podstate skoro nemám ani poriadny hriech :).
A v tom facka priamo z neba. Hriešna si a dosť poriadne. Pomaly mi to dochádzalo a dochádzalo a chytala ma úzkosť a hanba… Každú chvíľu ticha som o tom premýšľala a keď prišiel čas spovede, mala som zrazu pocit strachu. Na to, čo sa dialo počas spovede, sa nedá zabudnúť, to uvedomenie si svojich hriechov je nič, ale keď zrazu zistíš, že ťa niekto tak úžasný a dokonalý miluje, a že ti odpúšťa ty to fakt cítiš, je viac ako všetko zlato zeme. Udržať slzy bolo príšerné a v podstate nemožné, takže len čo som vstala, spustila sa lavína sĺz a radosti, chvály a vďaky. Trvalo mi to strašne dlho, mám pocit, že až do druhého dňa. Po cvikách, keď sme vystúpili z autobusu, ostala som stáť a nechápala som ľudí, čo nervózne pobehovali, zachmúrení, nepokojní, ale hlavne strašne sa niekam každý ponáhľal. Hneď som si pomyslela, mali by ísť na cviká…
Znova ďakujem, ďakujem Bohu za jeho dotyk a za kňazov, ktorých nám dal.

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

7. deň – Nedeľa, 28.11.2010

Ezechiel 36, 24–28

Vezmem vás z národov a pozbieram vás zo všetkých krajín a zavediem vás na vlastnú pôdu. Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a vložím do vás nového ducha; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich. Budete bývať v krajine, ktorú som dal vašim otcom, a budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom.

• táto stať proroka Ezechiela je často citovaný text, ktorý hovorí o Bohu, ktorý sľubuje svojmu ľudu spásu, vlastnú krajinu v ktorej bude s nimi bývať a bude ich Bohom
• najväčšia Božia túžba je aby žil s nami a my s ním
• aby sme mohli byť ozajstnými ľuďmi pred Bohom, potrebujeme očistiť svoje srdce, aby bolo citlivé ako srdce, ktoré bije, nie ako srdce z kameňa
• spoločenstvo veriacich ľudí je najlepším prostredím na to, aby sa náš vzťah k Bohu vyvíjal správne
• kto také spoločenstvo nájde, nájde veľký poklad

Milena Horváthová (2. diel)

V lete sme mali stanovačky, tak ako aj teraz, len nás bolo asi 2× viac a varili tety (teraz varíme my, tety). Najlepšia bola nočná hra, ako na nás zoskakovali chalani zo stromov a strašili spoza akéhokoľvek tmavého miesta… a úlohy (och, hrabať sa v nádobe plnej nejakej humusnej hmoty a hľadať kinder vajíčko). Kopec strachu a zábavy. Ale keď si teraz spomeniem, tak je tu jeden rozdiel, my mladé ženy sme boli do určitého času odčlenené od chlapcov, nemali sme takú voľnosť ako majú teraz mladí. Boli sme vychovávané v určitom duchu a nie vždy sme boli s týmto stotožnené, preto sa z nás postupne stávali mini rebelky.
Chodili sme večer na 6– tku do „Veľkého kostola“, a potom sme to znova rozbehli, hry ako Kráľu, kráľu daj vojačka, naháňačka po meste, naháňačka s Paračkovým adidas ruksákom alebo volejbal, či futbal na Kúpeľnej škole. Vždy sme sa hrali, takí veľkí, ale takí veselí.
Alebo sme cvičili nejaké divadlo, bolo obdobie plodné na cvičenie divadiel.
Začiatkom jesene sme mali šarkaniádu – tiež sme púšťali šarkanov a v novembri sme takisto behali po cintoríne a modlili sa R-ko. Ale spomínam si, že sme sa modlili spolu, vedľa kríža, jeden obrovský kruh modliacich sa ľudí. Až neskôr sa začali aj prechádzky. Alebo to bolo len v rámci párikov? Hlavne, že sa modlí. Vyškolené sme boli teda poriadne… Ak toto budú čítať baby, nezabudnite, že je veľmi potrebné modliť sa každý deň za „super muža“ naozaj to zaberá, no a môžete dodať aj za super svokru, hihi. Vianoce – nádhera, polnočná úžasná omša, radostná, plná kaplnka mladých, čo sa usmievajú, spievajú. Dávali sme si darčeky, kto chcel a komu chcel, takže tých darčekov bolo fakt veľa. Vonku sme sa guľovali, šmýkali, sánkovali, išli na čaje do prešovských čajovní a v nedele sme v telocvični na ZŠ sv. Gorazda hrali volejbal. Mali sme Štefánsku zábavu, kde sme sa vyšantili, alebo silvestrovský karneval, ale neviem ako na ňom bolo, stále som ochorela.
Postupne, ako sme rástli a dospievali, konečne nastal čas mať stretko, spoločné, pretože sme nemohli mať skôr, než sme dovŕšili určitý vek, myslím 17 rokov. A tak vzniklo naše stretko a po asi 6 rokoch už nebolo stretko miešanky, ale manželské stretko. Už ako manželia sme pochodili nejaké kurzy pre manželov, nejaké akcie, ktoré neorganizovali saleziáni. Po určitom čase sme mali konferenciu rodín a čo sa stalo?
Nič, len sme zistili, čím je „naša rodina“ iná. Okrem viery je tu základný rozdiel, smiech. Množstvo vyobliekaných ľudí si posadá a začína sa konferencia. Oto Komiňák sa rehoce, lebo nevedel nájsť predné sedadlo svojho auta a ono ho čaká vpredu vedľa kresiel pre hostí. Toto je asi najúžasnejšia charakteristika – viera, radosť,smiech, sranda… No kto by sa tu necítil dobre. Ako tak spomínam, uvedomila som si, že sme skupina množstva ľudí, stále sme spolu, v každom ročnom období, vždy niekto nový prišiel alebo odišiel, ale stále nás bolo a aj je dosť.
Dokonca jeden rok sme boli spolu na paradajkovej brigáde v Taliansku. To bolo super uletené, po dvoch týždňoch sme boli doma. Vidina zárobku obrovského množstva peňazí sa vytratila zistením reality, ale zážitkov sme získali neúrekom. Ako sme cedili vodu od piesku cez Figiho tričko, aké boli potom cestoviny chrumkavé, ako baby, ktoré mali službu, navarili úžasné sáčkové polievky z Peklyho a Brecovej pálenôčky v domnení, že je to pitná voda. Ako sme bývali na smetisku a nakoniec úžasné Benátky. Všetko sa dá prežiť, keď je to pod ochranou Otca a Mamky a s ľuďmi, ktorí sú pre každú srandu. Teším sa, že máme miesto, kam patríme, aj keby sme boli v inom meste, vždy máme možnosť vyhľadať a byť súčasťou tejto rodiny.
Zistila som, že niektoré roky sú akoby vyplnené určitou skupinou ľudí, sledovať to je úžasné, lebo teraz už nie sme skupinka, ale sme všetci spolu, vek už akoby nehral vôbec žiadnu úlohu. Ale mladí znova tvoria svoju skupinu a potom budú všetci spolu a tak ďalej a ďalej. Super. Keď skončila omša, tak sme všetci vošli do herne a kecali. Teším sa, že sa to nezmenilo, len priestor, sme vonku :)
Tak, toto je to čo mi umožnila moja pamäť napísať asi za 12 – 13 rokov, čo som v tejto bande.
Myslím, že chalani majú toho viac, mohli byť priamo v dianí saleziánov, ale my veľmi nie, ale aj toto, čo som zažila, je pre mňa viac než čokoľvek na svete. Postupne ako som rástla, menil sa aj môj vzťah k Bohu, modlitba a aj ja samotná. Znova vďaka.

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

8. deň – Utorok, 30.11.2010

ŽALM 1

Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.

Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká.

No nie tak bezbožní, veru nie; tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou. Preto bezbožní neobstoja na súde, ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých.

Nad cestou spravodlivých bedlí Pán, ale cesta bezbožných vedie do záhuby.

• prvý žalm je vlastne brána do knihy Žalmov, otvára knihu, ktorá je plná modlitieb ľudí
• tak ako úvody ku každej knihe, aj tento Žalm vyjadruje základný postoj človeka voči Bohu
• ten postoj je: stáť pri Bohu, čerpať z jeho sily ako strom zasadený pri vode
• pri takom človeku stojí Boho, alebo lepšie povedané: Boh stojí pri každom človeku, ale len človek, ktorý ho hľadá, si to aj všimne

Cyril Baňas ml.

Imro ma poprosil aby som napisal nejake spomienky na salezianov ….. tak pisem je toho strasne vela takze asi najlepsie nieco si s toho vybrať. Vyberiem si na zaciatok KAMU strasne vela mojich spomienok je na KAMU kedze som ju hraval uz od zaciatku ako som zacal k salezianom chodit. Tam som spoznal zmyslanie salezianov a asi aj ich spiritualitu :D :D :D a strasne vela vela kamaratov … a kedze ja som bol od mala take jedno velke cislo tak som bol rad ze som sa niekam mohol zapojit …lebo casom by to so mnou asi nedopadlo najlepsie …. A tak som zazival vyhry a prehry a ucil sa hlavne aj prehravat …… Ďalšie na co si spominam su stretka (animatori jany figi, jozko kozak, marek kopanicak) a zbor s jozkom peklanskym …… a to bol asi aj zaciatok objavovania nejakych nasich malych talentov …… o ktorych sme my neskor narodení ani nevedeli a nasi animatori nam ukazovali cestu. chodilo sa na stretka aj viackrat do tyzdna a stale ked sa dalo tak sa slo aj na zlatu banu a s tadial sme stale prisli aj viac unavení ako ked sme prisli tam lebo program bol strasne nabity … takze toto je asi aj vsetko je toho vela a nevoslo by sa to ani do jednej velkej knihy ale dakujem za priatelov, priatelky :D:D a za salezianov a za ich venovanie sa mladym a ukazovanie ze sad a zit aj s bohom ….

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

9. deň – Streda, 1.12.2010

IZAIÁŠ 55, 1–13

Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko! Čo vážite striebro za to, čo nie je chlieb, a svoju robotu za to, čo nesýti? Počúvajte ma a budete jesť dobroty, v hojnosti sa bude kochať vaša duša. Nakloňte si ucho a poďte ku mne, poslúchajte, aby vaša duša žila; a uzavriem s vami večnú zmluvu, neklamnú milosť Dávidovu. Hľa, urobím ho svedkom pre národy, kniežaťom a vládcom kmeňov! Veď privoláš národ, ktorý nepoznáš, a národy, čo ťa nepoznajú, pribehnú k tebe kvôli Pánovi, tvojmu Bohu, Svätému Izraela, lebo ťa oslávil.

Hľadajte Pána, kým sa dá nájsť, volajte ho, kým je nablízku! Nech opustí bezbožný svoju cestu, hriešny človek svoje zmýšľanie a vráti sa k Pánovi, on sa nad ním zmiluje, k svojmu Bohu, veď mnoho odpúšťa! Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok. Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: **tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal. **Áno, s radosťou vyjdete, budete vyvedení v pokoji. Vrchy a kopce prepuknú v jasot pred vami a všetky poľné stromy budú tlieskať rukami. Na mieste bodľačia vyrastie cyprus, na mieste pŕhľavy vyrastie myrta. To bude Pánovi na slávu, na večný pomník, ktorý nezhynie.

• 55. kapitola proroka Izaiáša je výzvou hľadať Pána
• často kupujeme to, čo nie je zlato a platíme draho za to, čo nemá hodnotu
• Izaiáš nás vyzýva hľadať Pána, kým sa dá nájsť
• uisťuje nás, že jeho Slovo vždy vykoná to, na čo bolo poslané
• len ten, kto nepočúva, nemôže zažiť blízkosť Pánovho slova; len ten, kto nie je ochotný sa obrátiť, nenájde Boha

Matúš Marcinčin

DZIVÉ ORATKO… Predstavte si saleziána, ktorý si popoludní dôstojne kráča Metodovou ulicou plnou ľudí, keď tu zrazu znenazdajky naňho istý chlapec, nazvime ho povedzme Lukáš, s rozbehom vychrstne cez okno oratka vedro vody. Ten sčapaný salezián, ktorý ostal stáť v strede ulice pod vydesenými pohľadmi okoloidúcich, bol Marek Michalenko, legendárna Dziňa. Vedel, že pre nás, ktorí sme v živote nemali inú činnosť ako byť v oratku vždy a nepretržite, saleziáni znamenali veľmi veľa, preto sa neprestával snažiť vychovávať nás a vedel zniesť aj takéto prejavy mladíckej hravosti. Spontánne na to vznikla aj rýmovačka Idze Dziňa, idze, pred oratko pridze, Lukáš Dé pred oratkom je, vyhúta čin, čo chvály hoden je. Dziňa chľape v pasíve (rozumej: Marek je vedrom vody ochľapaný)… To bol aj hlavný článok prvého čísla samizdatového disidentsko-rebelského časopisu Dzivé oratko, ktoré potom roky písalo na hrane zákona svojským štýlom o oratku, ktoré bolo naozaj veľmi dzivé. Časom sa pod tlakom cenzúry a upokojovania atmosféry Divokého Východu pretransformovalo na lojálnu Halušku… Niečo z kriminálnej atmosféry vydávania toho časopisu môžete ešte stále okúsiť na www.dziveoratko.host.sk. Oratko to boli saleziáni. A akokoľvek čudne to znie, ale saleziáni boli pre mňa miestom, kde ma čakali saleziáni. A boli tam so mnou a pre mňa. A to nám stačilo. V jednoduchosti a prostote. Nikto si nás nepotreboval ničím kupovať. Boli sme priťahovaní len tými ľuďmi, ktorí boli tam a my sme vedeli, že nás tam čakajú. Že nás čakajú radi, aj keď cítia ohrozenie seba i majetku… Bol to sivovlasý Rudo Lednický, ktorý vedel s nami perfektne hrať ping-pong. Vždy v najlepšom to vedel prerušiť vetou so svojím trnavským prízvukom: Chlapci, poďte, poviem vám príbeh,…Každý deň končilo oratko krátkym slovkom a modlitbou v kaplnke. To bolo skvelé. Zo Záhoria prišiel Silvo Molek, ktorý zišiel prvýkrát do herne v tesilákoch a bielej košeli… Už to viac neurobil. Aklimatizoval sa rýchlo. A potom dva roky ukazoval všetkým, že cesta k mladým môže byť úplne jednoduchá a priama. V dobrote a úprimnosti. Bez hrania sa na niečo. Raz sa pred jednou stanovačkou vyhrotili určité veci kvôli chlapčenskej a dievčenskej časti oratka, ktoré niekedy fungovali prísne oddelene. Pozadiu tých sporov sme veľmi nechápali, sami sme sa do nich nezapájali… Doteraz vo mne ostalo, ako vtedy Milan Ballo na omši v prírode povedal v tej napätej atmosfére len pár slov – všetci ideme prijímať toho istého Krista. Toho istého. A ostal ticho… Veľmi mi chýbajú obnovy v Ruských Pekľanoch. Nočné piatkové túry v rozhovore s priateľmi z Hanisky až na chalupu, kde nás čakával Jožo Beličák… Veľký človek, ktorý ma držal nad vodou. Bodaj by každý, kto príde k saleziánom, stretol v niektorom z nich človeka, ktorého mu osobitne a špeciálne posiela Boh. Oratko nebola budova, boli to ľudia. Rovnako aj veľké zážitky s nimi. Som rád, že ani zďaleka nemôžem spomenúť všetko, lebo toho bolo veľmi veľa. V konečnom dôsledku človeku ostanú v duši drahí ľudia, nie drahé kamene…

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.

10. deň – Štvrtok, 2.12.2010

IZAIÁŠ 25,6–10A

Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami: hostinu s výborným vínom, so šťavnatými jedlami, s vínom najjemnejším. Strhne na tomto vrchu závoj, ktorý zahaľoval všetkých ľudí, a prikrývku, čo zakrývala všetky národy. Zničí smrť navždy; zotrie Pán, Boh, slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán prehovoril. V ten deň povedia: „Hľa, náš Boh, v neho sme dúfali a on nás spasí. On je Pán, v ktorého sme dúfali. Jasajme a radujme sa z jeho spásy. Pánova ruka spočinie na tomto vrchu.“

• v dnešnom čítaní z proroka Izaiáša počujeme o prisľúbení veľkej hostiny, ktorú usporiada Pán pre všetky národy
• vzťah Boha a ľudí sa často v Biblii pripodobňuje k hostine, ktorá je obrazom spoločenstva
• ľudia, ktorí si spolu sedia pri jednom stole, sú priatelia, ktorí tvoria rodinu, snažia sa vychádzať si v ústrety, počúvať sa, atď.
• Boh chce byť naším spoločníkom pri jednom stole; nechce, aby sme ho v našom živote vnímali ako votrelca, ale ako niekoho, s kým zdieľame jeden život
• len vtedy budeme môcť objaviť vo svojom živote radosť

Paly Káža

Moje spomienky na Metodovej ulici u Selezianov. Písal sa rok 1. December 2001 až 15. Február 2003, keď som si vykonával u SDB civilnú službu. Spočiatku som dochádzal ráno k SDB a večer domov (asi prvé dva mesiace), potom som si zariadil miestnosť vedľa miestnosti kde bola domka a z druhej strany katechetické centrum. Boli to pre mňa pekné časy, kde som sa počas tej služby mohol naučiť rôznej práci, napr. maľovanie, kozmetické úpravy podlahových krytín:) kuchynské práce a zdokonalil som sa v šoférovaní, keďže SDB autá parkovali dole na Bottovej a ja som často po ne chodil, keď bolo treba. V tom čase tu bol direktrom Milan Ballo a on mi zadeľoval prácu, že čo a kde treba spraviť. Môj bežný deň bol: ráno 7-mička (stá omša), raňajky v kuchyni umývanie riadu a rád si spomínam na tetu Balogovú, ktorá chodievala umývať priestory kaplnky a herne a nosil som jej občerstvenie, pri ktorom sme pár minút vždy pokecali. Tak nasledovala zadelená práca, buď v plecháči, alebo na Botovej, alebo v kuchyni okolo obeda. Varenie mali na starosti tetušky Ľudka Baňasoá a Helenka Maňkošová, na ktoré tiež veľmi rád spomínam.:) Ony vedeli navariť naozaj na veľmi vysokej úrovni. Po obede som po umytí riadu nosil obed pre starkého, ktorý býval na Bottovej, 2× v týždni som mu robieval nákup a staral som sa aj o psa menom Deri, ktorý bol strážcom Bottovej, ale bol veľmi radostný, keď niekto prišiel tak vyskakoval až tak, že keď mal človek na sebe čisté veci po stretnutí s ním ich už čisté nemal.:) Potom sa našla vždy nejaká činnosť, čo bolo treba urobiť či dokončiť. Popri tej činnosti rád spomínam na Peťa Palušáka (Telefóna) a Peťa Kvašňovského (Kvaka) ale aj na Laca Boráka, ktorý si tiež robil civilku, vtedy ako asistent u SDB, takže on sa viac venoval chalanom kamistom, ale občas aj manuálnej práci keď bolo treba. S Telefónom sme sa začali aktívne venovať hudbe a spevu, až vzniklo hudobno-spevácke teleso, ktoré sa postupne rozširovalo o nových členov. Vznikol aj spevník s piesňami ku svätej omši, ale aj k ohňu. Veľkou mieru k vzniku tohto spevníka mala aj Evča Pipková. Hudobnú časť mala na starosti Marta Sendeková a boli to naozaj skúšky, kde sa poctivo skúšala 1 pesnička aj 10× dookola, kým sa hudobníkom poriadne nedostala do uší. Dalo by sa ešte veľa písať o živote, keď SDB fungovali na Metodovej a o ľuďoch, ktorí sa tu angažoali,, ale to by bolo na dlhšie písanie. Vďaka patrí Pánu Bohu, bratom a otcom saleziánom, že som mohol prežiť časť svojho života v ich rodinnom kruhu a že aj dnes môžem prežívať ich blízkosť vo forme misijného dobrovoľníka S vďakou Paly Kaža

Bože, ty nás sprevádzaš životom ako dobrý Otec. Ďakujeme ti za dar saleziánskej rodiny, ktorá je v Prešove. Ďakujeme za všetkých, ktorí pomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť ako doma. Ďakujeme ti, že po dvadsiatich rokoch nám dávaš dar nového strediska pre mladých a rodiny. Prosíme ťa, aby sme vedeli rozvíjať saleziánskeho ducha aj v nových priestoroch a byť príťažlivým svedectvom aj pre tých, ktorí takúto rodinu nemajú. Amen.