Pozdravujem vás všetkých z Turína a posielam vám srdečný pozdrav od don Bosca. Je skvelé, že môžeme oslavovať prvé narodeniny nového oratka na Bottovej. Aj keď z toho prvého roku som zažil medzi vami len tri nádherné letné mesiace, tak musím povedať, že naša prešovská atmosféra mi pripomínala Valdocco za čias don Bosca – všetky tábory nabité radosťou a rodinnosťou, a tiež prítomnosťou Boha.

No a silným momentom v tomto roku bola určite aj návšteva živého don Bosca, don Pasquala Cháveza začiatkom septembra. Tam sme sa dozvedeli tú úžasnú novinku, že Samko Straka bude ďalším saleziánom z Prešova :) Ja som sa potom musel opäť odobrať do Talianska, aby som začal druhý rok teológie. Za tie takmer tri mesiace sa tu toho udialo neúrekom, ale spomenul by som len jedného môjho spolubrata zo Sýrie – Mounira. Chodíme spolu na apoštolát do Alessandrie a cestou vo vlaku debatíme. Keďže kresťania sú v Sýrii zanedbateľná menšina, tak v celej škole, do ktorej chodilo 1000 žiakov, bol on sám jediným kresťanom! Jeho rodina sú ortodoxní kresťania a ich liturgický jazyk, ale aj jazyk, v ktorom doma rozprávajú, je aramejčina, jazyk Ježiša Krista! A musím vám povedať, že „Otče náš“ znie v aramejčine úplne fantasticky.

Ale dôvod, prečo vám píšem práve teraz, nie je len kvôli narodeninám oratka v našom Prešove. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie (8.decembra) oslavujú narodeniny všetky saleziánske oratóriá na celom svete, lebo práve v tento deň, presne pred 170 rokmi, to všetko začalo jedným stretnutím medzi mladučkým kňazom don Boscom a jedným chlapcom, čo nevedel nič…

„Na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (8. decembra 1841) som sa v určenú hodinu obliekal k svätej omši. Kdesi v kúte stál akýsi mladík. Kostolník Giuseppe Camotti ho volal miništrovať.

– Ja neviem miništrovať – odpovedať celý zahanbený.
- Tak ideš, alebo nie – naliehal kostolník.
- Veď som vám povedal, že to neviem. Ešte nikdy som neminištroval.
- Ty babrák! – rozzúril sa kostolník.

Ak nevieš miništrovať, čo sem lezieš? A v hneve schmatol zažihák a tĺkol ním chlapca hlava-nehlava, kým úbožiak nevzal nohy na plecia. Vtedy som na kostolníka zakričal:

– Čo to robíte? Prečo bijete toho chlapca? Čo zlého urobil?
- Lezie do sakristie a nevie miništrovať!
- A preto ho musíte biť?
- Čo vás do toho?
- Čo ma do toho? Je to môj priateľ. Hneď ho zavolajte. Musím s ním hovoriť.
Kostolník sa za ním rozbehol a volal: «Hej, chlapče!» Dohonil ho, upokojil a priviedol ku mne. Stál tu zahanbený a prestrašený na mňa pozeral. Láskavo som sa ho spýtal:
- Už si bol na omši?
- Nie.

– Tak poď. Potom sa pekne porozprávame.
Chlapec prisľúbil. Chcel som, aby tento úbožiačik zabudol na výprask i na zlý dojem, akým naň zapôsobili kňazi tohto kostola. Odslúžil som svätú omšu, urobil som si poďakovanie a zaviedol som ho do jednej kaplnky. Vľúdne som ho uistil, že ho už nik nebude biť a začal som tento rozhovor:

– Priateľu, ako sa voláš?
- Bartolomeo Garelli.
- Odkiaľ si?
- Z Asti.
- Otca máš?
- Nie, umrel mi.
- A matka?
- Aj matka mi umrela.
- A koľko máš rokov?
- Šestnásť.
- Vieš čítať a písať?
- Nie, neviem nič.
- Bol si už na prvom prijímaní?
- Nebol.
- A na spovedi si už bol?
- Áno, ale to som bol ešte malý.
- A na katechizmus chodíš?
- Neodvážim sa.
- Prečo?
- Lebo menší chlapci vedia na otázky odpovedať a ja omnoho väčší neviem nič. Hanbím sa.
- A keby som ťa učil katechizmus ja, len teba, prišiel by si?
- Veľmi rád.
- Aj sem na toto miesto?
- Áno, ale len keď ma nik nebude biť.
- Neboj sa nič, nik ti neublíži. Teraz sme už priatelia, každý ti dá pokoj. Kedy chceš, aby sme začali?
- Kedy chcete vy.
- Aj dnes večer?
- Áno.
- Aj hneď?
- Áno, s radosťou.

Vstal som a prežehnal som sa, aby sme začali. Všimol som si, že Bartolomeo sa neprežehnal. Nevedel, ako sa to robí. Na tejto prvej hodine katechizmu som ho naučil prežehnávať sa a rozprával som mu o Bohu Stvoriteľovi a prečo nás Boh stvoril. Nemal ktovie akú pamäť. Bol však pozorný a usilovný, a tak sa v krátkom čase naučil všetko, čo bolo potrebné, aby sa mohol dobre vyspovedať, a potom neskoršie ísť aj na sväté prijímanie. K Bartolomeovi sa pridali aj ďalší chlapci. Tej zimy sa mi podarilo dať spolu aj dakoľko dospelých. Katechizmus som prispôsobil ich potrebám. Myslel som najmä na tých, čo vychádzali z väzenia. Zistil som, že mladíci, ktorí prichádzajú na slobodu, zabúdajú na minulosť a začínajú žiť správne, ak nájdu priateľa, ktorý sa o nich stará, ktorý sa im venuje v nedeľu a sviatky, nájde im prácu u dajakého poctivého zamestnávateľa a dakedy príde za nimi aj v týždni. Takí chlapci sa potom stávajú poctivými občanmi a dobrými kresťanmi. Toto je začiatok nášho Oratória. S božím požehnaním rástlo, že to prevyšovalo všetky moje predstavy.“ (MO II, 12)

Oratórium je darček, ktorý sme dostali od našej Mamy, ktorej záleží na šťastí mladých, najmä tých posledných. Prajem vám všetkým požehnaný sviatok Nepoškrvenej Panny Márie a ešte raz – všetko najlepšie k narodeninám :)