Ciao tutti, ciao Prešov :)

Posielam vám srdečný pozdrav od don Bosca z Turína! Ani neviem ako a prvý semester je za nami. Počúvať prednášky, to by sa ešte dalo, ale ako prejsť cez skúškové? Vďaka Bohu, dopadlo to veľmi dobre. Najzaujímavejšou skúškou bola gréčtina, samozrejme v taliančine… Učiteľ mi zadal text a v tom mu zazvonil telefón (vybavoval totiž pohreb spolubrata, ktorý zomrel pravé v tú noc). Ja som si zatiaľ stihol pozrieť taliansky preklad, ktorý bol na druhej strane, a keď zložil, bol som už pripravený :) Dal mi 29/30 („A-čko“). Za zmienku stoja ešte Vianoce po taliansky. Žiadna štedrá večera, darčeky, fujara či koledy. Ale napriek tomu boli nádherné. Keď sme pred polnočnou omšou zatvorili oratko, dvaja „marokíni“ (Arabi z Maroka) mi zaželali „buona festa“. Moslimovia, ktorí ti prajú pekné sviatky, to je sila. Na Božie narodenie sme mali v komunite slávnostný obed a po ňom tombolu. Každý dostal papierik s číslami a špáratko, ktoré slúžilo na prepichnutie čísla. A hádajte, kto vyhral tombolu…

Avšak hlavný dôvod, prečo vám píšem tento list, nie som ja, ale don Bosco a jeho sviatok. Každý týždeň sa snažím isť za ním na Valdocco a prosím ho za naše nové stredisko, za všetkých vás, za vaše plány a sny. Prechádzam sa po miestach, kde don Bosco začínal v skromných priestoroch, kde sa zrodila saleziánska rodina a kde don Bosco 31. januára 1888 o pol piatej ráno odišiel navždy k Otcovi:

*„V noci na 30. januára viackrát dvihol ruky k nebu a opakoval: «Nech sa stane Vaša svätá vôľa!» Postupne sa mu paralyzovala celá pravá strana, pravé rameno mu nehybné ležalo na posteli; ale on neprestajne dvíhal ľavé rameno a niekoľkokrát znovu zvolal: «Nech sa stane Vaša svätá vôľa!» Viac už nič nepovedal.(…) Doktori skonšatovali, že večer alebo pred východom slnka na ďalší deň, don Bosco už viac nebude žiť. Táto správa sa bleskovo rozšírila po celom oratóriu a spôsobila veľký žiaľ. Spolubratia žiadali, aby ho ešte aspoň raz mohli vidieť, a tak don Rua dovolil všetkým, aby šli a pobozkali mu ruku. V tichosti sa zhromaždili v malých skupinkách v kaplnke, odkiaľ chodili po jednom za umierajúcim. (…) V neskorých večerných hodinách, keď sa zdalo, že ešte tak skoro nezomrie, niektorí predstavení odišli, no don Rua a ďalší ostali. Umierajúci nehybne ležal a sťažka dýchal; takto to trvalo takmer celú noc… O trištvrte na dve, don Rua, keď videl, že už sa schyľuje ku koncu, dal si štólu a modlil sa modlitby za umierajúcich. Okamžite dali zavolať ostatných predstavených; okolo tridsať kňazov, klerikov a laikov zaplnilo miestnosť; kľačiačky sa modlili.

Vtedy sa mons. Cagliero priblížil k don Boscovej pravici, naklonil sa k uchu svojho drahého otca a s chvejúcim sa hlasom mu povedal: «Don Bosco, sme tu, Vaši synovia. Prosíme Vás o odpustenie za všetko zlé, čím sme Vám spôsobili bolesť. Ako znak Vášho odpustenia a otcovskej dobroprajnosti, dajte nám ešte raz Vaše požehnanie. Ja Vám dvihnem ruku a prednesiem formulu požehnania.» Tváre všetkých sa sklonili k zemi. Don Rua, premáhajúc sa, zodvihol nevládnu ruku a povedal slová požehnania všetkým prítomným i neprítomným saleziánom, zvlášť tým, čo boli veľmi ďaleko. (…) O pol piatej ráno zvony na bazilike odbili Ave Maria; všetci sa potichu modlili Anjel Pána. Chrčanie, ktoré trvalo asi hodinu a pol, utíchlo. Dych sa stal ľahkým a pokojným; no trval len krátko: napokon prestal. «Don Bosco zomiera!» zvolal don Belmonte. Tí, čo unavene sedeli, vyskočili na nohy a priblížili sa k posteli… trikrát rýchlo vydýchol… Don Rua a ostatní sa zhromaždili okolo a prežívali túto bolesť so svojim otcom… Don Bosco zomrel!“* (MB XVIII, 538–542)

Prajem vám, aby sviatok nášho Otca neostal len pri „DB show“, ale nech je oslavou saleziánskej rodiny, ktorá má svojich členov nie len na celom svete, ale aj v nebi, kde sa raz, pevne dúfam, budeme spoločne tešiť – s don Boscom!

Buona festa e arrivederci!

štello.sdb